Už istý čas pozorujem v súčasných teóriách zaujímavý pohľad na dokument: „… je rozprávaním, ktoré realitu zneprítomňuje, aby ju mohlo zobraziť usporiadane, a každá fikcia, ak má byť pochopená, sa musí v čo najväčšej možnej miere priblížiť nášmu chápaniu sveta a vzťahov medzi bytosťami.” Dalo by sa povedať, že v práci Mareka Halásza sa v istej miere stretá dokument a fikcia.
Prezradím na autora, že svoje štúdium začínal ako maliar. Ako jeho spolužiak som mal možnosť vnímať, ako narábal s farbou a rámom. Marek z neho často vystupoval a menil jeho zaužívané tvary. Spomínam to aj preto, aby sme si uvedomili, že to, ako pracuje s hmotou a materiálom teraz, má predobraz práve v jeho začiatkoch, v maliarskom geste, ktoré ukazuje ťažké objemy s akousi ľahkosťou. Téma stromu sa v jeho tvorbe tiež neobjavuje náhodne. Už v prvom ročníku na Akadémii umení v Banskej Bystrici pre zadanie Ilúzia predmetu predstavil 4 kusy pomaľovaných drevotrieskových platní imitujúcich nakrájaný strom. Vystavené boli s reálnymi časťami stromu. Bol to jeden z jeho posledných výstupov v ateliéri maľby pod vedením Klaudie Kosziby, ktorá ako prvá rozpoznala v študentovi zaujatie materiálom a objemom a iniciovala jeho prechod do sochárskeho ateliéru.
Autorove sochy sa stávajú skúsenosťou podobnou, akú poznáme pri vnímaní architektúry. Centralizácia objektu sa väčšinou rozlieva do širšej inštalácie. Mnohokrát sú nám sprostredkované fragmenty autobiografického zážitku zo stretnutia s krajinou. Podobne ako v prácach pre výstavu Do jadra vulkánu (2020), ktorú realizoval s Julianou Mrvovou, aj v ďalších realizáciách pozorujeme rekonštrukciu. Cez rôzne techniky umeleckého vyjadrenia autor manifestuje monumentálnosť a veľkosť následne prinavracia do laboratórnych rozmerov. Pre možnosť skúmania ťažkého vytvára ľahšiu, prenesiteľnú formu (napr. Môj dom, 2010).
Dôslednosť v prácach Mareka Halásza sa nachádza v iných škálach, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nie je to baroková uhladenosť. Povrch torza stromu nesie znaky z použitia fólie ako formy. Autor vo výsledku tento povrch neretušuje, nevytvára ani ilúziu realistického stromu. Ten zostáva ako štylizovaný znak v mierke 1:1. Je zaujímavé sa pozastaviť nad tým, k čomu tento povrch odkazuje. V botanike a anatómii sa latinský termín folia (plurál od folium) môže vzťahovať na listy rastlín alebo tenké vrstvy tkaniva. Ďalej môžeme v dielach pozorovať cit pre remeselnú bravúru, ktorá sa objavuje v kontraste s neuhladeným gestom. Výsledkom je dravosť a fúzia niekoľkých štádií spracovania námetu. To vnímam ako rukopis autora. Miera pre mnohé kategórie. Estetika, realizmus, autorstvo, materialita, práca, autentickosť. Marek nám toto všetko ponúka ako pozorný prenášač ohňa, ktorý horí vo vnútri drevokaznej huby. Aby ho mohol sprostredkovať, keď sa veci javia magické, avšak reálne. Dobrým príkladom pre to je pomník, v ktorom sa znak kríža mieša s koreňmi ako znakom stromu, a kde zároveň môžeme pozorovať konštrukčnosť tohto výjavu. Vlastne nie výjavu, lebo ten sa javí, ale tu ho môžeme zreteľne pozorovať a obchádzať.
Názov výstavy odkazuje na proces, pri ktorom sa drevo mení na kameň. V prenesenom význame by sa dalo špekulovať, ako sa znak spája s iným znakom a vytvára novú skutočnosť. Pozorujeme prechod jedného znaku do druhého. Pozorujeme proces tuhnutia znaku. Pre mňa sa stáva potrebnou súčasťou tejto výstavy pohyb. Lebo, ak by sme hľadali doslovne v biologickom a geologickom kontexte, neexistuje proces, ktorý by odkamenením vrátil pôvodnú organickú hmotu. Podobne sa aj znak jeho „odznakovatením” nestáva semiotickým nebytím. Buď je, alebo nie je. Môj ekvivalent k petrifikácii je identita. Identifikovanie sa. Petrifikovaná identita by sa dala opísať ako rigidná, uzavretá voči novým vplyvom a neschopná vývoja. Namiesto flexibilného prispôsobovania sa meniacim sa okolnostiam a skúsenostiam zostáva "skamenená" v jednom stave.
Spomínam si na les, v ktorom mohutné stromy končili pod úrovňou môjho pásu. Všetky boli vypílené. Nie je to spomienka nás všetkých? Neostáva v nás torzo stromu ako memento? Ako nová nočná mora? Nie na periférii našej budúcnosti, ale uprostred našej osoby. Bytosti zmrzačenej v jej jadre. Práve táto obava by nás mohla robiť ostražitými pozorovateľmi procesu vlastnej petrifikácie. Živosť a robustnosť vytvára rozhranie, v ktorom sa môžeme pohybovať. Máme tú devízu ešte stále sa stávať tým, kým túžime byť. Marekove práce nás pobádajú k pohybu za oponu, pozrieť sa na celú anatómiu diela. Uvedomiť si, aký je tento náš vklad dôležitý. Aký je praktický aj estetický. Dotvárajúci, a nie uzatvárajúci celú inštaláciu.
Stanislav Piatrik
Rozhovor
- Jak se vaše tvorba vyvíjí od studia
Od vyskokej školy sa zaoberám najmä krajinou Hontu, kde som si počas školy kúpil schátralý domček medzi vínnymi pivnicami a postupne som ho opravoval. Väčšina tvorby na vysokej škole sa zaoberala týmto domom, využíval som nájdené predmety pri kopaní dielne, ktoré som vložil do pôdorysu domu z plastovej fólie, vznikla tak akoby archeologická sonda do histórie domu. Odlial som napríklad do silikónu 9 m z 20 metrovej studne, táto visela cez 3 poschodia školy. Neskôr som sa zaoberal aj stopou človeka v krajine a postupne som prešiel do okolitých podzemných priestorov vínnych pivníc, skalných obydlí a obilných jám, ktoré ľudia sekali do mäkkého sopečného tufu. Obilné jamy ma fascinujú ako praveký tvar používaný na našom území už tisíce rokov a existujúci doteraz v tufových pivniciach. V spoločnom projekte s J. Mrvovou do Jadra Vulkánu sme tiež mapovali krajinu tvorenú štiavnickým vulkánom, ako centrom regiónu Hont, ktorý bol najväčší v strednej Európe a ovplyvnil nielen prírodu ale aj ľudí, ktorí sa tu oveľa neskôr usadili. Výstava sa konala v Baníckom múzeu v Banskej Štiavnici.
- Jakým způsobem vaše dílo vzniká a co bývá pro jeho vznik impulsem?
Impulzom, okrem teda Hontu a okolia môjho domu býva prostredie, v ktorom som dlhšie. Na viacerých sympóziách som robil diela z dreva a betónu či odliatky, ktoré reagovali na dané miesto. So združením Artaktivista spolupracujem aj na sociálnom projekte Sečovský ateliér vo veľkej osade Habeš na východe Slovenska a dlhodobo spolupracujem s Periférnymi centrami - kultúrnym centrom v dedine Dúbravica na strednom Slovensku.
- Odkazuje vaše práce na nějaký umělecký směr či autory?
Myslím, že moja tvorba neodkazuje priamo k ničomu konkrétnemu, páčia sa mi rôznorodí autori. Zaujíma ma dosť materiálnosť diela a materiály arte povera napríklad. V mladosti sa mi páčil Giuseppe Pennone a jeho práce s drevom. Často pracujem aj s kontrastom lacných a drahých materiálov, napríklad sadra a mramor alebo zlátim v sadre to, čo je skryté. Robil som aj odliatky celých priestorov, ako to robí napríklad Rachel Whiteread, v mojom prípade to však boli rôzne obilné jamy a diery v zemi. Čo sa týka dreva spomeniem napríklad Henriqueho Oliveiru. Je mi blízky informel a zaujíma ma istá neukončenosť diela, ale aj často ukazujem pomocné technické prvky sochy, napríklad drevené výstuže či zvárané konštrukcie kt. sa používajú na klasické diela.
- Projekt v Kapli navazuje na odlitek pařezu staré lípy. Co pro vás symbolizuje tento konkrétní strom – proč jste se k němu vrátil?
Nenadväzuje, toto je vlastne prvý celý odliatok pňa lipy z Trebišovského parku. Začal som ho robiť počas workshopu vizuálneho umenia Park Camp, ktorý organizuje Koniareň a najprv vznikol Sarkofág. Bol to peň zaformovaný vo fólii technikou nahrievania teplovzdušnou pištoľou. Diváci videli zabalený strom, sarkofág, schránku, ktorá zaformovaním zachovávala rozpadajúce sa drevo spolu s drevokaznými hríbami. Neskôr na výstavu Trebišovské monumenty som začal do formy striekať cementovú hmotu. Využil som skúsenosť z diela Pamätníky stromov, ktorý som dávnejšie robil v Handlovej, kde chceli vypíliť veľa stromov v parku. Tam boli betónové pomníky stromov malé. Chcel som skúsiť tento netradičný materiál, keďže forma je jednoduchá, nemá kapslu. Počas rezidencie v Trebišove som začal striekať, ale samotný materiál formu dostatočne nevystužil, takže nakoniec som to musel spevňovať drevom zvonka a vystavil som proces - prvý z troch dielov v podobe otočeného odliatku. Teraz som tri časti spojil a peň je tak zachovaný v podobe z roku 2020. Dnes už zrejme vyzerá inak. Nerobím presnú kópiu, zaujíma ma celkový tvar, taká spomienka na ten strom aj s nedokonalosťami tejto techniky. Na Park Campe chodili okolo obyvatelia a rozprávali príbehy spojené s týmto stromom. Moja socha je skôr takou spomienkou, zvečnením tej lipy, teda toho, čo z nej zostalo.
- Máte dojem, že krajina, kterou zkoumáte, se nějak proměňuje – fyzicky, kulturně, nebo ekologicky? Reagujete na tyto změny?
Krajina sa určite mení, ale mňa hlavne zaujímajú ma ľudské tradície, v tomto prípade ich nazvem korene a objavujem staré veci na Honte. Často čiastočne zabudnuté alebo málo známe. Koreň ako zakorenenie v zemi ale aj v krajine, kultúre a tak ďalej. V Kapli využívam aj nájdený pomník vyhodený z cintorína a starú formu na pomníky, z bývalej dielne hontianskeho kamenára hneď vedľa môjho domu. Ekologickým témam sa tiež venujeme spolu s J. Mrvovou a tu je to najmä pokračovanie života stromu vďaka drevokazným hubám.
- Přibližte nám koncept výstavy Petrifikácia. Co chcete, aby si z ní divák odnesl
V kapli predstavím veľkorozmerný odliatok pňa niekoľkostoročnej lipy, ktorý sa nachádza v zámockom parku v Trebišove. Peň som najprv zaformoval do priesvitnej fólie. Vznikol akýsi sarkofág, ale zároveň aj forma, do ktorej nanášam cementovú hmotu. Vytváram škrupinu, voľný odtlačok pňa spolu s drevokaznými hubami, v ktorých pokračuje život stromu. Odtlačok (takmer) mŕtveho stromu v Kapli sa rozvinie do priestoru vďaka objektom drevokazných húb. Strom / peň je tu symbolom času, ale aj zrodu a zániku a tiež strom môže naznačovať prepájanie nadzemného a podzemného sveta. Hríb Práchnovec (česky troudnatec), ktorý rastie na pni, znamená pokračovanie života mŕtveho stromu a zároveň prepája strom so životom človeka. Práchno z neho sa od praveku používalo na zakladanie a prenášanie ohňa a tak často znamenalo život.
- Kam směřuje vaše další tvorba? Plánujete navazovat na projekt z Kaple, nebo se vydáte jiným směrem?
Budem nadväzovať ďalej na skúmanie krajiny a jej histórie, koreňov. Napríklad v projekte Odvalený val, kde skupina umelcov reaguje na výzvu Anny Gruskovej a na Val obrov, ktorý máme takmer neznámy v našich lesoch na Honte. Je to rímska stavba podobná hadriánovmu valu. Tento projekt budeme prezentovať v Synagóge v Leviciach v apríli. Takže baví ma skúmať materiálnosť krajiny, jej zákutia ale aj jej históriu.
Děkuji moc.
